Popritom väčšina uvažovala asi takto:

Konečne je v marxizme aj konkrétnosť. V poriadku, ja im nerozumiem, ale sovietski vedci ako Mitin a Judin, Minc, Varga, Gefter[56]to chápu, náš Afanasjev tiež. Nech teda oni chápu a zaoberajú sa svojou prácou, a ja zasa tou svojou: čestne pracujem, dostávam plat, ja aj moja rodina máme dostatok; ľudia rôznych národností pracujú a žijú spolu a z roka na rok všetci žijú lepšie. Stalin vyhlásil politiku plánovaného znižovania cien a ceny sa každým rokom znižujú. Ťažkosti ktoré nám zanechala minulosť (recidívy buržoáznej morálky, NÁSLEDKY DVOJNÁSOBNÉHO ROZBITIA HOSPODÁRSTVA VOJNAMI POČAS ŽIVOTA JEDNEJ GENERÁCIE, úklady a sabotáž nepriateľov a pod.) samozrejme existujú, no postupne sú prekonávané mierou spoločenského rozvoja. Osobité problémy u nás nie sú; a tí, čo hovoria že marxizmus klame, —to sú nepriatelia nášho systému a oni chcú uvrhnúť národy do chaosu minulých roztržiek[57], obrať nás o všetko dobré, čo sme dosiahli vďaka marxisticko-leninskému učeniu a vláde strany...

Tak tomu bolo v celej sovietskej minulosti po zavŕšení občianskej vojny a predovšetkým po NEPe, hoci každá perióda sovietskej epochy mala vlastný svojráz. Teraz, ešte predtým ako predstavíme variant možnej (nie západno-demokratickej, nie kapitalistickej) budúcnosti, pozrieme sa na to, čo sa udialo v poslednom roku života Stalina.

V diele „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“ Stalin predstavil iné chápanie socializmu a dal direktívu sovietskej ekonomickej vede: predovšetkým sa zrieknuť pojmového a terminologického aparátu marxizmu v politekonómii. Toto bol rozsudok smrti „železnej opone“ marxizmu ako takého, za ktorou sa skrývala reálna globálna moc nad spoločenstvami a národmi. Poukázanie Stalina na nevyhnutnosť vzdania sa pojmového a terminologického aparátu marxizmu znamená, že ak v procese skutočnej revízie marxizmu sa v spoločnosti rozvíja iný svetonázor, iná ekonomická veda, vystavaná na prakticky merateľných kategóriách, tak spoločnosť získava reálnu nezávislosť moci v národných sovietoch všetkých úrovní – voči pánom prastarého psychického trockizmu, a konkrétne jeho marxistickej modifikácie.

Aby k tomu neprišlo, reálny a prastarý psychický trockizmus následne likviduje Stalina a rozvíja globálnu kampaň na jeho dehonestáciu, v ktorej naňho zvaľuje svoje vlastné zločiny, ktoré sa reálne odohrali v období, keď J.V.Stalin bol v čele strany a štátu. V „slobodnom svete“ sa za všetky tieto roky (ako bezchybná alternatíva stalinizmu a kapitalizmu) popularizoval marxistický trockizmus[58]. Popritom sa z knižníc ZSSR (a tiež vo väčšine socialistických krajín) odstraňujú všetky Stalinove diela. A v ZSSR sa navyše obyvateľstvo cieľavedome otupuje alkoholom a tabakom, aby sa narušila jeho genetika, a tým samotným aj znížila jeho duchovnosť. Po 30-tich rokoch mlčania sa začína v poradí ďalšia kampaň destalinizácie ZSSR a rozbitie zostatkov stalinského socializmu v štáte.

Predstavitelia aj zákulisní šéfovia prastarého psychického trockizmu nemôžu J.V.Stalinovi odpustiť dve veci:

9*          Dielo „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“, v ktorom je predstavená náuka o spoločnosti bez vykorisťovania človeka človekom, v podstate odmietajúca marxizmus ako vedeckú osnovu socializmu a prechodu ku komunizmu.

10*      Definovanie sionizmu, ako jednej z odrôd buržoázneho nacionalizmu, na osnove ktorej mocná židovská buržoázia utláča (zotročuje) národy sveta a aj samotných židov. Podľa chápania J.V.Stalina boľševizmus (vo svojim boji so sionizmom) mal od tohoto útlaku oslobodiť tak židov, ako aj nežidovské okolie židovskej diaspóry na celom svete[59].

Trockista A.N.Jakovlev sa vo svojej knihe „Pochopenie“ zmienil iba o druhom bode, kde boj mnohonárodného boľševizmu s biblickým rasizmom (vzhľadom na špecifickú štruktúru, ktorá je skutočne založená na židovskej kádrovej báze), označil za „rasizmus“. O prvom bode – o rozsudku smrti marxizmu, vynesenom boľševizmom pred desaťročiami, - A.N.Jakovlev mlčí, no požaduje vykorenenie nie marxistickej, ale boľševickej ideológie (hoc sa časom marxizmus a boľševizmus stotožňuje, no stále sa dôsledne mlčí o trockizme).

Predstavitelia prastarého psychického trockizmu (vo všetkých jeho ideologických podobách) nielenže by neodsúdili J.V.Stalina za vybudovanie socializmu v jednej separátnej krajine, ale dokonca by ho naveky kanonizovali ako veľkého marxistu (nebyť týchto dvoch „priestupkov“)*, nakoľko rozsiahly experiment v ZSSR bol pre nich užitočný ako osnova – pre prechod k spoločensko-ekonomickým premenám globálneho rozsahu. Ak sa pozrieme na tento experiment, ako už bolo naznačené prv, tak V TOM ČASE prebehol pomerne úspešne: väčšina obyvateľstva za „Minc-ami“, „Varga-mi“ a marxizmom všeobecne nespozorovalo ich skutočných šéfov, a tí jednotlivci, čo to prekukli, nedokázali vypracovať účinnú alternatívnu sociologickú teóriu. Hodnotiaci výrok „experiment prebehol úspešne“ sa zmenil na presný opak „sa zakončil krachom“ – iba vďaka vyvodeným záverom J.V.Stalina, na ktoré mu predstavitelia marxizmu nedali mandát: presne v tomto zmysle a z ich uhlu pohľadu je J.V.Stalin despotom a uzurpátorom moci (moci konceptuálnej, o čom ale vždy svorne mlčia).

Ak by J.V.Stalin neurobil závery podľa vlastného svedomia a slobodnej vôle, predstavitelia marxizmu by aj dnes ospravedlňovali likvidácie (čistky) v procesoch roku 1937 a ďalších procesov, vykonávané „idealistami a romantikmi revolúcie“, ktorí prehliadli zmenu éry: prechod z éry deštrukcie starého systému do éry vybudovania nového. Línia tohto typu propagandy (pozitívnej vo vzťahu k Stalinovi a jeho prívržencom), ktorej základ dali v 30-tych rokoch takí dejatelia západnej kultúry a humanisti ako Lion Feuchtwanger a G.B.Shaw, by pokračovala až do dnešných dní.

Pre prastarý psychický trockizmus je objektívnou črtou likvidovať tých jedincov, ktorí si nevšimli zmenu éry, a pokračujú v „novej“ ére naďalej robiť to, čo robili v tej „starej“. Predstavitelia reálneho psychického trockizmu a biblickej doktríny, ktorú mal marxizmus realizovať v nových historických podmienkach, nevedia však J.V.Stalinovi odpustiť iné – to o čom sme už hovorili vyššie:

11*                      rozsudok smrti marxizmu (dokonca ani nie priamo vysloveného, iba nepriamo – cez odmietnutie vytvoreného terminologického aparátu) v úlohe vedeckej osnovy pre socializmus a komunizmus a tiež SVETONÁZOROVEJ OSNOVY pre život spoločnosti;

12*                      definíciu sionizmu, ako doktríny mocnej židovskej buržoázie, utláčajúcej všetky národy i samotných židov.

No otvorene to povedať nemôžu, lebo takýmto priznaním by podporili dielo J.V.Stalina navzdory svojim vlastným cieľom. A priznať J.V.Stalina veľkým marxistom a postaviť jeho diela na jednu policu s klasikmi náuk tiež nemôžu, nakoľko v dielach Stalina (dokonca aj ranných), nie je ten istý marxizmus: tento je nezištne tvorivý[60] a nedogmatický, nie taký, aký by oni potrebovali. Preto im zostáva len o Stalinovi klamať a zlorečiť na jeho adresu (čo mnohí hlupáci po nich opakujú ako papagáje), ponechajúc jeho diela úzkemu kruhu dôverných špecialistov za účelom vytvorenia historických mýtov, ktorými žije dav i „elita“.