Teraz možno prejsť k analýze tej možnej varianty budúcnosti, ktorú majú v pláne realizovať predstavitelia prastarého trockizmu. Predovšetkým treba vedieť, že na Západe marxizmus tiež stojí mimo kritiku, rovnako ako to bolo zaužívané v ZSSR. Kritizujú sa len jednotliví marxisti pre ich konkrétne  chyby — buď ako zločinci alebo ako prekrúcači náuky, — avšak samotná náuka vždy stojí mimo kritiku.

Podobne v „Rasijskoj gazete“ („Ruských novinách“) z 31.augusta 1905 je opublikovaný článok: „Utopisti, národ búrlivý...“. V ňom sa informuje o 18. medzinárodnom kongrese historikov, ktorý sa konal v Kanade (Montreal). Na ňom sa rozprúdila horúca diskusia ohľadne prednášok Rusov a východoeurópanov:

V najprestížnejších univerzitách, kde sa kuje západná vládnuca „elita“ (ako povedal v jednej zo svojich publikácií S.Kara-Murza) sú kiosky s politickou literatúrou držané iba trockistami. Pochopiteľne si ju kupuje a číta určitá časť študentov a tiež profesorov, ktorí boli v minulosti rovnako študentmi. Ako raz povedal jeden z veľkých imperialistov 20. storočia – veľký nepriateľ Sovietskej moci:

«Ak človek v mladosti nie je revolucionárom, je gauner. Ak sa v starobe nestal konzervatívcom, je hlupák». Medzi mládežou (aj na „elitných“ univerzitách) je mnoho ľudí s „dobrými úmyslami“, následkom čoho sa inteligencia všeobecne počas desaťročí na Západe i Východe nabíja revolučným marxizmom v trockistickej interpretácii, a dokonca ak sa adaptuje na vyspelý kapitalizmus, tak pri určitých okolnostiach spoločenského života (ktoré sa dajú vytvoriť umelo a cielene) si môže pripomenúť svoju mladosť a chovať sa ako za starých čias.

Obraz Trockého bol vždy príťažlivým vo všetkých západných filmoch a vo väčšine publikácií o histórií Ruska: idealista[62], rojko, romantik, výborný správca, organizátor, manažér; no sem-tam sa v niečom zmýlil, občas to prehnal, — to sa predsa stane každému; zradili ho jeho závistliví a falošní spolubojovníci; no ideálom odstránenia vykorisťovania človeka človekom a vytvoreniu spoločnosti kde sú ľudia slobodní, bol literarno-kinematografický Trockij verný „celý svoj život“. Ideály sú to predsa dobré, ktože by ich spochybňoval alebo sa hádal o nich s Trockým?

A približne rovnako vyzerajú v prozápadnej literatúre a filmoch aj „diabolsky vratkí“ (charakteristika, daná V.I.Leninom, priamo poukazujúca na posadnutosť) N.I.Bucharin a ďalšie obete boja boľševizmu s „pravicovým“ i „ľavicovým“ psychickým trockizmom v komunistickom hnutí 20. storočia.

No tu si treba uvedomiť, že kinematografia spracováva na rozdiel od univerzít nie vládnucu „elitu“ ale oveľa širšie auditórium, pričom formuje jej vzťah k niektorým historickým javom a osobnostiam, a takýmto spôsobom vytvára obrazy, ktoré sú občas veľmi vzdialené od toho, čo sa reálne odohralo v dejinách.

Okrem toho všeobecná kríza kapitalizmu od čias zakladateľov marxizmu nikam nezmizla. Len sa vystupňovala: najmä v jej ekologickom prejave, dokonca, ak aj na moment zabudneme na vojny a rozvoj kriminality (vrátane tej štruktúrne organizovanej), kríza vedie ľudstvo k samozničeniu. Intelektuáli, abstraktní humanisti „Rímskeho klubu“ sa tiež držia tohto názoru. Mnohí veľkí finančníci s tým súhlasia tiež, odsudzujú kapitalizmus v jeho historicky vyskladanej podobe a chceli by určitým spôsobom zmeniť spoločnosť, v dôsledku čoho financujú výskum a aktivity v tejto oblasti (ako kedysi Savva Morozov).

Nech to nazveme akokoľvek, no GLOBÁLNY problém, v marxizme nazvaný «všeobecnou krízou kapitalizmu», vo všetkých jeho životných prejavoch – každopádne treba riešiť. V opačnom prípade ľudstvo neprežije.

Keď predstavitelia biblickej doktríny zvážili, že už ubehlo dostatočne veľa času na to, aby duch stalinizmu „vypáchol“ zo sovietskej spoločnosti – kde v podmienkach bahenného zahnívania „odmäku“, neskôr stagnácie a svinského krochkania prežranej „elity“ v hlavných mestách (minimálne v porovnaní s perifériou), vyrástli a nastúpili nové generácie dobromyseľných nechápajúcich – vtedy bol ZSSR zničený po

as reforiem, ktoré zodpovedali cieľom Direktívy NSC[63] USA 20/1 z 18. augusta 1948. Prebehlo to pokojne rukami vlastného obyvateľstva, ako sa to aj predpokladalo v menovanej direktíve o spôsobe vedenia psychologickej vojny proti ZSSR.

Štátny aj vojensko-ekonomický krach ZSSR odobral z programu dňa hrozbu vojenskej zrážky veľmocí a ich satelitov, ktorých predstavitelia máločo chápali v globálnom riadení, keďže vytvorili arzenál všeobecného mnohonásobného samozničenia, ktorý sa nehodil ani k napadnutiu, ani na ochranu niektorej z veľmocí.

Pritom treba dodať, že pôvodní organizátori perestrojky mali oveľa dlhodobejšie plány, než jej tzv. „architekt“ A.N.Jakovlev. Budovať západný kapitalizmus v celom ZSSR alebo len niektorých jeho častiach nemali vôbec v úmysle.

Ak si vezmeme knihu V.S.Pavlova[64], „Utiekla šanca? Finančný kľúč k trhu“[65], tak môžeme pochopiť, že tento človek, ktorý prešiel Štátnou plánovacou komisiou, Výborom pre ceny, Výborom pre štátnu štatistiku, Ministerstvom Financií, je doposiaľ zriedkavým špecialistom-praktikom v oblasti financií a makroekonomiky; špecialistom akých je vo svete málo. Okrem toho neprestajne hovorí, že on je profesionálom mimo politiky: t.j. jemu je jedno, pod akou ideológiou beží fungujúca ekonomika a aké spoločenské zriadenie ju sprevádza.

Ničmenej, pri realizácií politiky náboru a rozmiestňovania kádrov, objednávatelia perestrojky ho najprv zaraďujú do tímu Gorbačova, a potom ho pre nepotrebnosť splachujú do politickej kanalizácie spolu s GKČP.

Ako vyplýva z knihy V.S.Pavlova, jeho kvalifikácia, skúsenosti a poznatky, plne umožňovali (pri jeho vedení reforiem finančného i výrobno-spotrebiteľského systému) „skĺznuť“ do trhového kapitalizmu západného typu bez akýchkoľvek šokových terapií.

Ak by však po zavŕšení periódy reforiem v ZSSR a Rusku chceli skutočne vytvoriť občiansku spoločnosť, parlamentnú demokraciu popri viac-menej bezproblémovej trhovej ekonomike, potom by bolo treba si ušetriť V.S.Pavlova aj pre tím B.N.Jelcina, vyskladaný po GKČP. Avšak pre tím B.N.Jelcina si vybrali nešikov – E.T.Gajdara a A.B.Čubajsa, ktorých samotný národ znenávidel za to, že vohnali ekonomiku krajiny a jej regiónov do zdĺhavého úpadku a skazy.

Toto je ale osobnostný aspekt nerealizovaného vybudovania „vyspelého kapitalizmu“ v Rusku. Vedecko-metodologický aspekt spočíva v tom, že ak by skutočne mali v úmysle priviesť Rusko do lona západnej demokracie, tak hlavnými reformátormi v oblasti ekonomiky by sa stali stúpenci školy laureáta Nobelovej ceny V.Leontjeva.

Títo na rozdiel od „chicago boys“ (novopolitikov bez praxe, nabitých neživotaschopnou teóriou)*, hoc aj nevedia všetko v oblasti riadenia ekonomiky, no vedia minimálne to, že bilančná metóda medziodvetvovej analýzy neopisuje výmysly ani fatamorgány; vedia že medziodvetvové vzájomné prepojenia majú ohraničené medze pružnosti (v ktorých skutočne fungujú monetaristické metódy); vedia že za tieto medze sa monetarizmus púšťať nesmie, lebo inak zničí pomerne jemnú štatistiku výmeny tovarov a platieb, čo je ekvivalentné zničeniu makroekonomického systému vcelku (samo o sebe predstavujúceho mnohoodvetvový systém výroby a spotreby).