Ak hovoriť o podstate tejto potichu pretláčanej koncepcie, tak v jej charaktere sa vyjavuje celá biblická doktrína globálneho finančného rasistického otrokárstva na osnove úžerníctva, klamstva, kultivovania nevzdelanosti a idiotizmu systémom (akože) vzdelávania.

M.Rac – to už nie je obsluha prastarého psychického trockizmu, ale reálny psychický trockizmus v akcii, i keď nedisponujúci plnou mocou koncepcie (realizovanej nimi v podmienkach Ruska dnešných dní). Trockizmus by iste uprednostnil nevychádzať na (pre neho) klzkú cestu konceptuálnej činnosti a stýkania sa s (pre neho) vražednou téematikou  (spätou s problematikou konceptuálnej moci v spoločnosti a s problematikou činnosti skutočného žrečestva, ako aj znacharov a šarlatánov). Každopádne, reálna alternatívna konceptuálna činnosť, aktivizovaná v Rusku počiatkom Perestrojky, dnes núti psychický trockizmus mobilizovať všetky „vnútorné rezervy“ (a hlavne zvyšky tých intelektuálnych) k imitácií konceptuálnej činnosti, čo sa prejavuje v boji trockizmu so samým sebou, ktorý ešte nedospel k hromadnej porážke.

Preto sa vlastným diplomovaným znacharom-vykladačom života dáva narážka, že «postavenie zaväzuje... lebo ak postavenie nezaväzuje, potom aj zabíja». Inými slovami, staroveký psychický trockizmus musí byť poistený pred tým, aby doktori a profesori na stránkach «NG-S» nekvalifikovane a nezodpovedne „nevodili ľudí za nos“ – AKO TO ZVYKLI ROBIŤ cez „odmäk“ (Chruščov)*, stagnáciu (Brežnev)* a perestrojku (Gorbačov)*, keď sa ukončil odstrel karieristov-pustokvetov v domácej vede (realizovaný počas boja trockizmu a boľševizmu medzi sebou za Stalina)

Markovia Vladimiroviči tiež nehovorili nič o tom, že ak voľné miesta v hierarchií znacharov sú obsadené šarlatánmi (schopnými iba nekvalifikovane vodiť ľudí za nos), tak zdravo rozmýšľajúcich ľudí (nositeľov veľmi zaujímavých a perspektívnych názorov na dnešnú problematiku života spoločnosti a civilizácie) – treba pohľadať mimo legitímnych oficiálnych a neoficiálnych hierarchií.

Že je to možné, a že takýto ľudia reálne existujú, o tom páni psychického trockizmu dobre vedia. No snažia sa vykresliť vec tak, že mimo legitímnej oficiálnej hierarchie nič zdravé nie je. A s týmto cieľom dávajú možnosť vyjadriť sa v médiách ľuďom, ktorý by mali byť v ústavnej psychiatrickej starostlivosti, z dôvodu rôznych psychických porúch. Vytvárajúc prúd rečí psychopatov pustených do tlače, oni navyše k tomuto prúdu sa tvrdošijne snažia započítať aj všetko zdravé (nezačleňujúce sa do koncepcie, ktorú realizuje psychický trockizmus). Ukážka takéhoto priraďovania k radu šialencov je vo vyššie rozobratom článku A.Baranova v „Pravda Pjať“.

Predstavitelia psychického trockizmu, konkrétne biblického v Západnej civilizácii, majú svoje plány do budúcnosti nielen vo vzťahu k Rusku, ale aj vo vzťahu k celému zvyšku sveta. V súvislosti s týmto, bolo by pre prozápadné demokratické spoločenstvo v Rusku i zahraničí lepšie sa včas zamyslieť nad osudom, jak svojho „amerického sna“, tak aj nad svojim vlastným.

Ako sme už vraveli prv, marxizmus bol od začiatku náukou z dielne psychického trockizmu. Jeho cieľom bolo nahradiť divoký kapitalizmus polovice 19. storočia (zhubný vo vzťahu k biosfére Zeme) iným spoločenským zriadením, s výrazne menším kontrastom v miere spotreby materiálnych výdobytkov, pri porovnaní obrazu života „elity“ a prostého ľudu, jak v rámci regiónov planéty, tak aj pri porovnaní „elitárnych vyspelých krajín“ a „tých ostatných“ (bývalých kolónií).

Nový systém spoločenského zriadenia bol nazvaný „socializmus“, „komunizmus“. Tento hlásal ideály pravej a priamej vlády ľudu na základe činnosti rôznych druhov sovietov[54].

Avšak marxistická náuka bola vytvorená tak (a zachováva si tento stav dodnes), aby reálne poznatky (na základe ktorých by soviety ľudových zástupcov mohli samostatne prijímať rozhodnutia, vedúce k realizácii vznešených cieľov, ktoré hlásala táto náuka) nebolo možné získať z písomných prác marxistov.

Následkom toho reálne vládnutie muselo zostať ako obvykle v rukách mafie – vykladačov života na osnove marxizmu; a celá plnosť vnútrospoločenskej moci – u pánov tejto mafie, následníkov starovekých projektantov rasisticko-biblickej doktríny globálneho otrokárstva na finančno-úžerníckom základe.

Všetko toto sa malo realizovať v celosvetovom rozsahu, no v dôsledku Brestského mieru, tlmiaceho nárast revolučnej situácie v Európe, ostalo len sa ohraničiť rozsiahlym sociálnym experimentom „vybudovania socializmu v jednej separátnej krajine“. Avšak prvotný globálny plán bol vytvoriť spoločenský systém, približne taký, aký bol v ZSSR v období Chruščova a Brežneva, ktorého opis by znel asi takto:

Všetci ľudia sú si formálne a právne rovní, no v skutočnosti niektoré rodiny „svojou rovnosťou trochu prevyšujú“ tých ostatných. Všetky deti chodia do približne rovnakých škôlok, učia sa v tých istých školách podľa rovnakých učebných osnov, no akosi samo sebou dochádza k tomu, že medzi vyznamenanými je židov viac, než je ich podiel v zostave obyvateľstva, medzi študentmi je tento podiel ešte väčší, medzi kandidátmi vied  je to takmer polovica, medzi doktormi viac ako polovica. Podobne to vyzerá aj v umení. Politici, nech by ich pôvod bol akýkoľvek, sú potichu vyberaní z čísla dôstojných uchádzačov a vládnu, realizujúc „kolektívny manažment“ v súlade s „leninskými normami straníckeho života“ na osnove vedeckých odporúčaní, vypracovaných sionizovanou vedou.

Výber „dôstojných“ politikov a ďalších manažérov pánmi prastarého psychického trockizmu priviedol ZSSR ku krachu, avšak ešte predtým selekcia politikov a ďalších manažérov J.V.Stalinom (snažiacim sa zabezpečiť nezávislosť ZSSR od zahraničného diktátu) priviedla krajinu k statusu «veľmoci № 2» a vo výsledku úspešného výberu odborníkov počas stalinizmu sme ako prví vstúpili do Vesmíru v rámci dnešnej globálnej civilizácie.

Prvý aj druhý výsledok politiky bol sprevádzaný jedným a tým istým marxistickým učením a vykladaním života na jeho osnove. To ale svedčí o tom, že každý z týchto výsledkov bol v skutočnosti podmienený príčinami ležiacimi mimo samotné marxisticko-leninského učenia: subjektívne svojvoľnou politikou selekcie, výberu a rozloženia kádrov. Inými slovami, pri Stalinovi sa realizoval výber akcieschopných manažérov a špecialistov; po Stalinovi zasa nekvalitných a nespôsobilých.

Po roku 1917 väčšina dospelého obyvateľstva proti marxizmu ako takému nielenže nevystupovala, ale chovala sa k nemu s úctou, každopádne však neprenikajúc do jeho podstaty. Marxizmus stál mimo akúkoľvek kritiku a nevzbudzoval záujem ani nespokojnosť nielen z dôvodu prenasledovania kritikov, ale i preto, lebo kým bola zabezpečená spokojnosť spotrebiteľov a rast výroby, väčšina obyvateľstva nemala dôvod pochybovať o správnosti marxistického učenia, ktoré akoby bolo zjavne potvrdzované spoločenskou praxou (v dialektickom materializme sa vraví, že kritériom správnosti všetkých teórií je potvrdenie teórie praxou) a ich každodenným životom: kultúrny a ekonomický pokrok bol realitou aj napriek všedným problémom, cítil ho každý.

A menšina, nespokojná celkovo s marxizmom (z rôznych dôvodov, predovšetkým kvôli „elitárnym“ ambíciám), nevypracovala žiadny svetonázor, alternatívny k Biblii a marxizmu, ktorý by bol pochopiteľný prostému národu[55]. Následkom toho, že antimarxistická teoretická alternatíva niesla, buď otvorený kapitalistický charakter, alebo patrila zjavne pod kompetenciu psychiatrie, represie voči antimarxistom nevzbudzovali u väčšiny obyvateľstva súcit ani odpor (tým skôr v pracovných kolektívoch, kde do polovice 1960-tych rokov si mnohí ešte stále pamätali život a prácu do roku 1917).