«... za ich chrbtami stáli tí, ktorí potrebovali získať čas nie pre kapitalizovanie Ruska, ale pre socializáciu Európy. A to za každú cenu, aj za cenu ekonomickej intervencie do Ruska.
Nešlo o straníckych tárajov, vrytých do pamäte národa svojou hlúposťou a privilégiami, ani štátnych disidentov, ktorí platili stranícke známky a písali na dve adresy – na Západ a na Lubjanku[69]. Títo ľudia – oni sú mozgom Internacionály, druhou kolónou strany, stojaci na stráži jej finančných záujmov. Sú to tí, ktorých je teraz módne nazývať „dobrými hospodármi“ (krepkij chazjajstvennik)*. Ich cieľom nie je vládnuť v rozkradnutej krajine. Nechali nech sa o moc bijú „novopolitici“, riaditelia veľkoskladov zeleniny, blízki kolegovia. Ich cieľom je vyviesť bohatstvo, ktoré ešte ostalo v Rusku, rozmiestniť ho v Európe a Amerike, pripojiť ho k tomu čo už leží desaťročia a razom dokončiť to, čo si želal veľký Lenin – založiť Spojené Štáty Európy bez národov a hraníc. No pod jeho rozhodným vedením v Rusku sa to nepodarilo. Nič sa nedeje. Experiment pokračuje...»
Chyba v tejto analytike je iba v tom, že v skutočnosti sa nepredpokladá založenie Spojených Štátov Európy, ale Celosvetového Zväzu „Sovietskych“ „Socialistických“ Republík. A v rámci tohto Experimentu (či skôr globálneho scenára) v podmienkach umelo vytvorenej a úmyselne podporovanej zdĺhavej globálnej krízy, marxisticko-trockistická inteligencia, vychovaná na univerzitách (pre ktorú je typická povrchnosť, netrpezlivosť, a uprednostňovanie formy pred vnútorným obsahom), v okamihu realizácie strašnej ekonomickej krízy náhle začne kričať po celom svete v jazykoch všetkých národov:
“Kapitalizmus, buržoázna parlamentná demokracia, a tiež sem-tam zastaralý feudalizmus – to sú sračky. Práve ony všetkých priviedli k tejto nešťastnej globálnej kríze. Veľkí zakladatelia vedeckého socializmu a komunizmu minulých čias – Marx, Engels, Lenin, Trockij – o tomto hovorili ešte pred sto rokmi, a ak by nedošlo k skomoleniu marxizmu „ohavným stalinizmom“[70], tak svetlá socialistická budúcnosť by nastúpila na celej Zemi ešte v 1930-tych rokoch, a my by sme už dávno žili slobodne a šťastne. Tak poďme, postarajme sa o slobodu a šťastie našich detí a vnukov“[71]
Približne toto ona rozpráva už teraz, no jej slová ostávajú zatiaľ nevyžiadanými reálnou politikou štátov a životom spoločnosti. Okrem povrchne jasnozrivých marxistov Japonska a Kanady, je za socializmus aj švédska veda. Pozrieme sa na publikáciu v „Ekonomických novinách“№ 48, r.1997 „Svetová kríza presvedčila: Burzu cenných papierov bude treba obetovať“. Jej autor, člen a korešpondent Ruskej Akademie Vied (RAN) V.L.Perlamutrov uvádza prognózu švédskeho profesora Bu Gustavsona na seminári o ekonomike v Upsalskej univerzite, ktorý sa uskutočnil ešte v septembri 1991:
«...Áno, socialistickému hnutiu sa podarilo odohnať od seba mnohé skupiny obyvateľov. To je fakt, s tým nič nenarobíš.
No ak sa ma opýtate, aké sú perspektívy socializmu na nie príliš vzdialenú budúcnosť, tak vám poviem: som presvedčený, že behom 7 až 10 rokov vo svete vypukne (celé tie roky sa hromadia predpoklady) taká globálna kríza vzájomnej zadlženosti krajín, korporácií, bánk, sociálnych skupín, národov, kontinentov, akú ešte nikto nevidel. Veď dnes všetci žijú na úver, dlh, a príde čas platiť... A potom celá táto neokonzervatívna konjunktúra, škrtiaca sociálne programy, privatizujúca všetko i všetkých, sa rozplynie ako dym. Aj ľuďom, obyčajným ľuďom začne byť jasné, že socialistická cesta (nehovorím o konkrétnych modeloch) je pre nich jedinou možnou cestou[72]. Prosím vás, pamätajte si tieto slová».
Ďalej už V.L.Perlamutorov píše o súčasnosti:
«Minulý október Bu Gustavson navštívil Moskvu. Rozprávali sme sa o tom, že teraz vo Francúzsku, Anglicku, Taliansku, Švédsku prišli k moci socialisti. Zrazu sme si spomenuli na tento seminár. Áno, svetová ekonomika sa hýbe presne týmto smerom. Jej slabým miestom je peňažný systém a hlavne burzový systém[73]. V skutočnosti pracujú podniky, vytvárajú produkciu, realizujú ju, získavajú príjmy. A tu zrazu nejaký George Soros machináciou na burze znižuje hodnotu akcií podniku (korporácie, firmy) a iba kvôli tomuto sa podnik ocitne na hrane krachu alebo dokonca za touto hranicou[74].
A keďže ekonomika je najzložitejšia sieť vzájomných platobných vzťahov, tak namiesto bežných kalkulácií za tovary a služby nastupujú a narastajú nedoplatky, ktoré následne znižujú hodnotu akcií (teda vlastne hodnotu výrobných zdrojov vzájomne prepojených podnikov).
Nastupuje to, čo tu už bolo v roku 1929. Hoci vtedy svetová ekonomika nebola tak tesne prepojená. Teraz ale je. A nielen to, teraz najväčším dlžníkom sveta je ekonomika USA. Pokým tu nie je veľká a zdĺhavá kríza, tak ekonomika USA v mnohom žije na úkor vykorisťovania ekonomík iných krajín – tlačia zelené papieriky s názvom „dolár“ a výmenou za ne dostávajú suroviny, materiály a pod.»
Keď globálna ekonomika „spadne“ do globálnej depresie, tak dav, ktorý sa tohto marazmu presýti, podporí názory tej časti inteligencie, ktorá bude ešte horlivejšie ako dnes kričať o nevyhnutnosti prechodu k socializmu v globálnych rozmeroch. Po určitom úsilí o zachvátenie štátnej moci, neutralizácii a odstránení odporcov (demoralizovaných a hysterických z dôvodu ich konceptuálneho bezvládia), bude sformovaná „svetlá socialistická budúcnosť“ v globálnych rozmeroch. Taká, aká bola v ZSSR za čias Chruščova a Brežneva.
Pritom v lojálnych krajinách sa kádrová politika (pri nábore a rozmiestňovaní manažérov a špecialistov) bude realizovať podľa pracovných kvalít, tak ako to bolo v ZSSR pri Stalinovi; a v nelojálnych krajinách bude výber kádrov negatívny, tak ako to bolo v Rusku za čias Nikolaja II, vo Weimarskej republike, v ZSSR za čias odmäku a stagnácie – aby sa zabezpečil ich neúspech pri pokuse o následné zasvätenie do svetového systému „socializmu“ na osnove marxizmu.
A v tomto „socializme“ (už nie v jednej separátnej krajine, ale) na celom svete platí že:
Čisto formálne podľa práva – sú si všetci rovní. Avšak, niektoré rodiny sú si o trochu rovnejšie ako tie ostatné. Všetky deti sa učia v rovnakých školách podľa rovnakých osnov, no akosi samo od seba sa deje to, že medzi vyznamenanými je židov viac než ich podiel v zostave obyvateľstva, medzi študentmi je ich podiel ešte väčší, medzi kandidátmi vied je to takmer polovica, a medzi doktormi a akademikmi viac než polovica. Podobne to vyzerá aj v umení. Politici, nech by ich pôvod bol akýkoľvek, potichu sa vyberajú z množstva uchádzačov, uznaných hodnými, a vládnu na základe vedeckých odporúčaní, vypracovávaných sionizovanou vedou.
Keďže v lojálnych krajinách výber politikov a ďalších manažérov pánmi prastarého „trockizmu“ sa zabezpečuje na opačných princípoch než tie čo priviedli ZSSR ku krachu, — tak ich ekonomika prekvitá, chudobných niet, nadmieru bohatých niet, ekologická kríza sa zmierňuje, „prežitky kapitalizmu“ a rôznych druhov nacionalizmu sa ničia v globálnom rozsahu, občas spoločne aj s ich nositeľmi (ak v davo-„elitárnej“ spoločnosti je 60% ľudí so všetkým spokojných, 35% „nevie povedať“, čo im prekáža, 4% je nespokojných s konkrétnymi nedostatkami, tak s 1% otvorene nespokojných so spoločenským systémom je v takejto spoločnosti možné systematicky robiť, čo sa len zapáči, kľudne nazývajúc plánované represie starostlivosťou o blaho 99%).
69
Sidlo KGB v Moskve. – pozn. prekl.
70
Slova „architekta“ perestrojky A.N.Jakovleva.
71
Tito zaroven takych „komunistov“ ako je A.N.Jakovlev mozu oznacit hnusnymi stalinistami (ktori sa pod maskou marxizmu usilovali o obnovenie kapitalizmu), a poslat ich cestou „idealistov“, „romantikov“, na ktorej nasli smrt mnohi abstraktni humanisti minulosti.
72
No mnohi aj nepochopia. A mnohi budu hajit svoje pravo zit v minulej pochabosti (akoze pravo sukromneho vlastnictva na prostriedky vyroby kolektivneho pouzivania; na vyrobky ktore vyprodukuju a na obsluzny personal)
73
Podstata tejto slabiny spociva v tom, ze v celom systeme vzajomnych vztahov realnej vyroby, financneho systemu, uveru s urokom – sa akcie zmenili na formu prijimania dlzobnych upisov ich majitelmi (a nie emitentmi akcii) – a to vedome nesplatitelneho dlhu, splodeneho urokom z pozicky a emisiou prostriedkov platby. Vedoma nesplatitelnost dlhu je podmienena tym, ze tempa rastu energopotencialu realneho sektoru ekonomiky zaostavaju za tempom rastu sumy penaznych a nahradnych nominalov, nachadzajucich sa v obehu v spolocnosti a nekrytych realnou produkciou.
Prirodzene, skutocny majitel tohto systemu si sam vybera moment, kedy mu je vyhodne predlozit vsetky alebo cast dlhov k vyplate, a realizovat tym urcite ciele, leziace mimo oblast financii. Ostatni pri tomto figuruju v lepsom pripade ako divaci, no ovela castejsie ako barani, u ktorych dozrel cas k tomu, aby ich ostrihali alebo opiekli na saslik.
74
Znizenie ceny akcii sa realizuje vo vnutornom obehu trhu „cennych“ papierov („prietrz“ ekonomiky) kaskadovitym predajom nahromadenych rezerv urcitych akcii. Ak sa na sekundarnom trhu „cennych“ papierov objavia akcie v mnozstve, ktore vyrazne presahuje trvalu ponuku za stabilne ceny – sposobuje to, bud zastavenie odpredaja takychto akcii inymi majitelmi, co vedie k automatickej stabilizacii ich cien trhovym mechanizmom; alebo cena akcii pada. Ak cena na akcie pada rychlo a vyrazne, tak mnohi drzitelia sa ich snazia rychlo zbavit, skor nez cena padne nizsie. Presne kvoli tomuto cena pada este rychlejsie a prudsie. Firma-emitent do tejto chvile moze pokojne pracovat. No ak cena pada aj nadalej, tak mnozstvo drzitelov akcii sa uz neobracia na burzu, ale na cetralu firmy-emitenta. V tomto pripade riaditelstvo firmy sa ocita pred hrozbou vyhlasenia firemneho bankrotu, nakolko vykupit takmer vsetky akcie za ich nominalnu hodnotu (podiel bilancnej hodnoty podniku pripadajuci na nominal akcie) alebo hodnotu blizku k nej, si ani jeden podnik nemoze dovolit bez znizenia objemov svojej cinnosti v jej financnom a realnom vyjadreni.
Aby sa tomuto zabranilo, pri zdlhavom a vyraznom pade cien vlastnych akcii na burzach „cennych“ papierov, podniky v takychto pripadoch sami zvycajne skupuju akcie ktore predtym vypustili. Toto nevyhnutne vedie k financnym stratam a znizeniu objemov cinnosti firmy, co moze sposobit dalsi pad cien vlastnych akcii. Hoci to este nie je bankrot, nie je to ani priaznive pre realny sektor ekonomiky, kedze vsetky podniky patria urcitym odvetviam, a odvetvia su medzi sebou prepojene systemom vymeny tovarov a vzajomnych platieb i nedoplatkov.
To znamena ze problemy jedneho podniku realneho sektoru, sposobene procesmi v „prietrzi“, sa vzdy dotykaju mnohych podnikov, s ktorymi su primarne zviazane v retazci vymeny tovarov. No „prietrz“ nikdy nezasahuje len nejaky-ten jeden podnik: ona „saje stavu“ zo vsetkych, ktorych akcie sa ocenuju na burze, dokonca aj tych, ktore akcie na burze vobec nemaju. Preto „prietrz“ (tam kde na sekundarnom trhu „cennych“ papierov koluju akcie velkeho mnozstva podnikov a dalsich objektov spekulacii ) – to je zbran hromadneho nicenia realnej ekonomiky...