Všetko je sprevádzané jedným a tým istým marxizmom a vykladaním života na jeho základe, proti ktorému väčšina neprotestuje. Marxizmus stojí mimo kritiku, ani nie tak kvôli priamemu zákazu a hrozbe represií, ale skôr preto že kým sa zabezpečuje riešenie minulých problémov a udržuje sa spokojnosť spotrebiteľov, obnova a rast výroby, tak väčšina nemá dôvod pochybovať o marxizme-trockizme. Väčšina teda uvažuje približne takto: No dobre, okrem základov v marxizme ničomu nerozumiem, ale profesori — internacionalisti Mitin a Judin, Minc, Varga, Gefter, náš Afanasjev, japonský Kuroda Kan'ichi a ďalší to chápu; nech teda oni chápu a zaoberajú sa svojou prácou. Ja sa zasa zaoberám svojou prácou: čestne pracujem, dostávam plat, ja aj moja rodina má dostatok; ľudia rôznych národností pracujú a žijú spolu, pomáhajúc si navzájom, a všetci z roka na rok žijú lepšie; „dnešný Trockij“[75] ohlásil politiku plánovaného znižovania cien v globálnych rozmeroch a Sovietska vláda Celosvetového Zväzu Sovietskych Socialistických Republík ju úspešne realizuje; a tí, čo hovoria, že marxizmus-trockizmus je zlý, že „dnešný Trockij“ a jeho spolubojovníci sú despotovia, pokrytci a bábky mafie, anonymne vládnucej v zákulisí, to sú nepriatelia nášho celosvetového šťastia; chcú nás pripraviť o všetko, čo sme dosiahli na základe učenia Marxa a Engelsa a tvorivého rozmachu  dedičstva ich veľkými vernými žiakmi: Leninom, Trockým, Kan'ichi Kurodom, „dnešným Trockým“...

Niektorí jednotlivci chápu, čo sa reálne za tým skrýva, no okolie ich (dokonca aj bez represií) stavia pred otázku: «A čo by si chcel: práca je, výplata je, si najedený, obutý, ošatený, cez sviatok môžeš „kultúrne piť“, máš kde bývať, žena a deti sú zabezpečené, cez dovolenku môžeš pochodiť celý svet. Čo by si ešte chcel?»V podmienkach takejto prízemnej samoľúbosti skutočná pravda týchto pár jednotlivcov ostane nežiadúcou...

V duchu tohto scenára leží aj článok akademika, generálmajora na dôchodku A.Sokolova „Popol ilúzií“, opublikovaný v novinách „Nový Petrohrad“ № 6 z 12. februára 1998. Článok začína slovami:

Táto interpretácia je správna, len ak v tichosti a bez domýšľania by bolo jasné, že alternatíva pre koncepciu spoločenského systému realizovaného na Západe neexistuje. No ak by sa vedelo, že alternatíva existuje, potom by výsledky volieb znamenali, že iba 12 % voličov vedome a nezmyselne podporuje jeden zo spôsobov realizácie biblickej doktríny rasového otrokárstva, nazvaný «západná demokracia»; z celkového počtu tých, čo neprišli na voľby, teda 88 % voličov — jej určitá časť je skutočne konceptuálne ľahostajná a ako dobytok pripravená prijať hociktorú vládu, ďalšia časť by rada podporila iný spôsob realizácie tej istej biblickej koncepcie, a určitá časť vedome i podvedome podporuje alternatívne koncepcie, a z toho dôvodu nemá čas na vyjadrenie voličskej aktivity v koncepcii spoločenského života, ktorá je pre nich neprijateľná. Ale keďže západná demokracia sa v Rusku ukázala ako neschopná života, tak A.Sokolov prechádza k odôvodneniu alternatívy:

Pochopenie, že «brežnevský socializmus» bol iba jedným z prechodných stupňov od neprijateľného (pre zákulisných šéfov Západu) stalinského socializmu k prijateľnému „socializmu“, očividne akademikovi chýba. No ideál spoločenského zriadenia je označený slovom «socializmus», známym pre väčšinu obyvateľov Ruska z minulej skúsenosti.

A názor západného davu ohľadom ciest ďalšieho rozvoja Ruska sa navrhuje ignorovať, pritom sa sťažuje na ruskú „elitu“:

Ďalej sa prehodnocujú alternatívy k zdĺhavému rozpadu sociálnych väzieb: fašizmus, vo forme pustej podriadenosti štátu organizovanému zločinu, a stalinizmus. Prednosť sa dáva stalinizmu, avšak, ako prechodnému režimu, s cieľom následného vytvorenia obnoveného «brežnevského socializmu»:

K tomuto zostáva už len dodať: «Nech žije permanentná svetová „socialistická“ revolúcia!», nakoľko netreba zabúdať a zamlčovať, že je nevyhnutné na Západe vykoreniť to, čo sa v marxizme nazýva «všeobecnou krízou kapitalizmu», a ktorá reálne existuje.

Súčasná, a tým skôr budúca technologická báza výroby, ako sa dnes neopodstatnene domnieva väčšina, umožňuje podporovať zhovädilú samoľúbosť v trockisticko-brežnevskom socializme svetového rozsahu neobmedzene dlho. Každopádne takýto názor v tichosti predpokladá, že veda ešte nevedno ako, no každopádne nejako vyrieši problematiku ekologickej krízy a predtým nepoznaných chorôb. Aj tak iba všetci koexistujú na stave dobre chovaného rozumného „pracovného dobytka“, nemajúceho nad sebou moc, no aj tak si samoľúbo o sebe mysliaceho, že je slobodným ľudom. Pritom v tom istom okamihu nad nimi neobmedzene vládne korporácia klanov ich pánov, ukrývajúca sa pred dobytčími pohľadmi za „železnou oponou“ marxizmu-trockizmu a možno ešte nejakých pridaných (pre zvýšenie efektívnosti) atribútov, aké sa zatiaľ v historickej minulosti výrazne neprejavili (o čom bude povedané neskôr). Moc pánov — konceptuálne zadefinovaná  — existuje na troch pilieroch, známych už oddávna: