•  V druhom prípade chyby vykonané jednou osobou sa priebežne odstraňujú a kompenzujú inými, pritom ale každý dbá na to, aby sám páchal menšie množstvo chýb a pomáha druhým vyhnúť sa rovnakým chybám, aby tak nebol každý zaťažovaný odstraňovaním ich následkov.

No okrem tohto, sa jednotlivci môžu odlišovať aj podľa vzájomného vzťahu ich individuálnej psychiky a nimi plodenej kolektívnej psychiky. Pritom je jednotlivec:

•  Buď podriadený kolektívnej psychickej činnosti, vtedy ide o – stádovitosť;

•  Alebo je slobodným spoluúčastníkom kolektívnej psychickej činnosti, pritom vo vzťahu k jednej stádovitosti môže prípadne vystupovať ako pastier, no sám je neslobodný v nejakej inej úlohe.

Tiež treba mať na pamäti, že aj „stádovitosť“ rovnako ako „kolektívna sloboda“, v závislosti od charakteru informačných procesov v nich, môžu plodiť jak „lavínu nešťastí a chýb“, tak aj určité bezchybné fungovanie kolektívu ako celku[83].

To znamená, že teoretické poznatky a osvojené praktické zručnosti (teoreticky formalizované aj neformalizované)– sú len doplnkom k stroju psychiky jednotlivca.

Inými slovami, vesmírna hodnota, dôstojnosťv ňom prítomného človeka sa neodráža v jeho vzdelaní, poznatkoch a zručnostiach, ale v konkrétnom stroji psychiky a jeho stabilite pod účinkom životných situácií.

Okrem toho, zatiaľ čo mnohí jednotlivci počas celého svojho života zotrvávajú pri jednom konkrétnom stroji ich psychiky, mnohí ostatní v priebehu života menia stroj svojej psychiky nezvratne a nie jedenkrát (logické ak démon->biorobot->zviera, a nedokáze sa uz naspät vrátit); taktiež je veľa tých, ktorých stroj psychiky sa mení neraz, avšak vratne, dokonca v priebehu jedného dňa, nieto ešte v priebehu ich života.

Rovnako rozmanité je aj plodenie kolektívnej psychiky množstvom jednotlivcov: sú jedinci, ktorých vklad do kolektívnej psychiky smeruje vždy len k tomu, aby ju premenili na „lavínu chýb a nešťastí“ nezávisle od ich vlastnej vôle a zámerov; sú jedinci, ktorí sa vždy snažia podporiť harmóniu bez chýb; sú jedinci, ktorým je vlastné jedno aj druhé – a to v závislosti od ich aktuálnej nálady, vonkajších okolností, prípadne personálnej zostavy, ktorá tvorí ich okolie.

Exitujú dva uhly pohľadu:

•  Jeden tvrdí, že všetci jedinci druhu Človek rozumný, bez ohľadu na okolnosti ich pôvodu, či úspechov v oblasti osobnostného rozvoja – sú ľuďmi.

•  Druhý tvrdí, že ako ľudia sú a konajú iba tí, ktorí disponujú určitými konkrétnymi vlastnosťami, napr.: pôvodom od predkov, vrodenými vlastnosťami, osvojenými zručnosťami a poznatkami a pod. A všetci ostatní, ktorí týmto nedisponujú, sa ľuďmi nestali.

Druhý uhol pohľadu, hoc pre mnohých je aj neprijateľný, má každopádne pod sebou reálne základy, ktoré nemožno v živote ani osobnom styku ignorovať, a tým viac v politike, od ktorej závisí život mnohých pokolení.

Ak chceme odhaliť stroj psychiky jednotlivca vo vyššie opísanom zmysle tohto termínu, a v každom z množstva prv preskúmaných variant, tak pod tlakom zistených okolností bude najprv potrebné vzdať sa názoru, že všetci jedinci druhu Človek rozumný, sa už len faktom svojej príslušnosti k biologickému druhu  – stali Človekom.

Ale aby sme si v zatemnení mysle nezlomili väzy pri odopieraní ľudskej dôstojnosti kohokoľvek, tak pri druhom uhle pohľadu je tiež potrebné si všetko konkrétne a presne zadefinovať. V prvom rade je nutné povedať, že odopieranie ľudskej dôstojnosti na základe pôvodu od určitých predkov, poznatkov a zručností osvojených v živote sa historicky nepotvrdilo.

Kastový systém, ktorý akoby určoval mieru ľudskej dôstojnosti všetkých jednotlivcov v spoločnosti, sa zrútil dokonca aj vtedy, ak niekto spočiatku správne rozdelil ľudí do kást v závislosti od stroja psychiky, schopností, zručností a ďalším osobným vlastnostiam. No v rodinách vyšších kást sa rodili aj tí, ktorí si neboli schopní osvojiť sebadisciplínu, zručnosti a poznatky, nevyhnutné pre činnosť v spoločenstve; vyrástli tak, že nedisponovali osobnostnými vlastnosťami, ktoré boli občas osnovou kastového delenia; a v rodinách nižších kást sa rodili aj takí, čo disponovali osobnými kvalitami, považovanými za neoddeliteľnú vlastnosť vyšších kást; rodili sa aj tí, ktorí si vedeli osvojiť „vyššie“ poznatky a zručnosti, komu však toto „vyššie“ kasty neumožňovali, odopierajúc im toto právo na základe ich pôvodu. Svojou podstatou sa kasty premiešali, no formou sa štruktúra kást zachovala, a „nastúpila Kali-Yuga“.

Podobným spôsobom sa potom zrútil aj otrokársky a stavovský systém, kde neexistovali nepriechodné kastové hranice, kde stavovské hranice boli priepustné aspoň v štatistickom zmysle: to znamená že bolo všeobecné pravidlo, no existovali aj viac-menej mnohonásobné výnimky z neho.

V priebehu celej histórie predstavitelia prostého ľudu neraz a prakticky všade ukazovali „lepším ľuďom“ (utláčajúcim prostý ľud), že oni tiež nie sú na zahodenie a lepšie než aristokrati vedia robiť prakticky všetko:

bojovať – Spartakus, S.T.Razin, J.I.Pugačov, S.O.Makarov, M.V.Frunze, G.K.Žukov a mnohí ďalší; robiť vedu – M.V.Lomonosov, J.C.Maxwell, T.A.Edison; tvoriť umelecké diela – I.J.Repin, S.A.Jesenin, G.V.Sviridov; tvoriť veľkú politiku – A.D.Meňšikov, A.Hitler, V.M.Molotov, L.M.Kaganovič.

Nech by sa už hocikto akokoľvek staval k vymenovaným  (ale aj mnohým ďalším) predstaviteľom prostého ľudu po ich ľudskej stránke, považujúc jedných za synov pekiel a druhých za najlepších predstaviteľov ich národa, – no v oblasti svojej činnosti oni konali prinajmenšom nie horšie, než predstavitelia „elít“ ich doby. Z druhej strany, ak sa pozrieme do kroník, opisujúcich diela „znamenitých predstaviteľov elít“ (ktorí plnosť ľudskej dôstojnosti priznávali vždy len sebe), tak mnohí z jej predstaviteľov nastvárali toľko ohavností, že hovoriť o ich ľudskej dôstojnosti nepripadá ani v úvahu.

Ak sa bližšie pozrieme na organizáciu psychiky jednotlivca a jeho účasť v kolektívnej psychike, tak mnohé v tejto problematike sa bude javiť veľmi špecificky. Dospelí, bez ohľadu na ich pôvod, disponujú vrodenými aj kultúrne podmienenými zložkami psychiky. Obe zložky sa prejavujú v správaní jednotlivca. Pritom u rôznych jednotlivcov a v rôznych časových intervaloch môže byť ich správanie podriadené buď inštinktom, alebo sociálne podmienených návykom (podobne ako u inštinktov, aj tieto tvoria bezmyšlienkovité automatizmy správania), alebo racionálnemu tvorivému svetonázoru každého, alebo vychádzajúcej za rámec nášho chápania: vlastnej intuícii; vedeniu Zhora, alebo posadnutosti (v inkvizítorskom zmysle slova).

Pri tom je zjavné, že inštinkty, rozum a intuícia – sú javy rôznej hierarchickej úrovne v organizácií ľudského správania na základe a v chode jeho psychickej činnosti.

Podľa nášho názoru – pre Človečí stroj psychiky– je prirodzené, ak sú vrodené reflexy a inštinkty základom, na ktorom sa ďalej vytvára tvorivé racionálne správanie; je prirodzené, keď intuícia poskytuje informáciu, ktorú možno pochopiť prostredníctvom intelektuálnej činnosti; je prirodzené, keď v prúde „intuitívneho vedenia všeobecne“[84] sa vyčleňujú zložky, v ktorých sa odrážajú:

•  Informačné prúdy, splodené podvedomými úrovňami psychiky samotného jednotlivca;

•  Prúdy splodené kolektívnou psychickou činnosťou;

•  Rôzne druhy vonkajších mámení, s cieľom prekrútiť alebo podriadiť si slobodnú vôľu človeka

•  Božie vedenie Duchom Svätým.

V ideálnom prípade človek musí byť slobodný od posadnutosti (inými entitami a stádovitosťou v kolektívnej psychike), a všetko ostatné – inštinkty, návyky, rozum a intuícia – musí v jeho psychike zotrvávať vo vzájomnej harmónii a napomáhať jedno druhému v zabezpečení takého správania človeka v živote, aby nevznikali konflikty s Vyšším zámerom[85].