Čo sa týka kontinuity moci, tak ona (kontinuita, nadväznosť) zvykne byť štruktúrna a bezštruktúrna; a predovšetkým, kontinuita sa nachádza vždy v medziach určitej koncepcie riadenia. Ak je kontinuita štruktúrna a reálna koncepcia davo-„elitárna“, tak následník  bude vždy „veľký“, lebo „taká je vôľa Podnebies“. Chruščov nebol následníkom moci v koncepcií boľševizmu, po ktorej šiel J.V.Stalin. No kontinuita moci boľševizmu bola s vraždou Stalina (cieľ preseknúť rozvoj boľševizmu) aj tak zabezpečená, avšak zabezpečená ideologicky – bezštruktúrne. Preto sa obrazne vraví, «Stalin neodišiel do minulosti, on sa rozplynul v našej budúcnosti»[41].

Nad tým, ako sa Stalin «rozplynul v budúcnosti», dnes dumajú mnohí politológovia Západu i Východu. No jedno je už isté: všetky ich obavy ohľadne «obnovy stalinizmu» vyjadrujú ich tušenie, že vodca-žrec ZSSR určitým spôsobom je stále prítomný v súčasnosti a dielo, ktorému slúžil, pokračuje. A ak sa „rozplynul“, a neskonal celkom bez stopy, tak za určitých podmienok sa môže znova „vykryštalizovať“. Preto západná i naša demokratická „elita“ sú viac než čokoľvek iné ustarostení tým, aby takéto podmienky nenastali.

Chýba im chápanie toho, že v tých časoch bola presne definovaná koncepcia spoločenského zriadenia stelesnená v osobnosti J.V.Stalina v jej najplnšej podobe, hoci v alegóriách filmu „Ivan Hrozný“ S.Ejzenštejn jasne narážal na stelesnenie určitej koncepcie v osobnosti panovníka (hospodára krajiny)*. Rovnako im chýba chápanie toho, že osobnosť, stelesňujúca v sebe koncepciu, je náhodná (nečakaná) v tom zmysle, že je podmienená historickou konkrétnosťou. A každý prípad spadá pod štatistiku; veď štatistika množstva náhodných osobností v jednotlivých historických obdobiach je vždy konkrétna, a historické obdobia sa od seba odlišujú štatistickým rozložením osobností podľa ich vzťahu ku každému z množstva možných koncepcií spoločenského zriadenia. No samotné koncepcie nie sú náhodné v tom zmysle, že nie sú bezdôvodné a zbytočné.

Pri „elitárnom“ chápaní stalinizmu ako samorealizujúcej sa osobnej ambicióznosti (a psychickou podstatou agresívno-parazitického individualizmu) tí, čo sa boja zopakovania stalinizmu, okamžite diskreditujú každého, v kom sa im mihne „nový Stalin“: spravidla sa ich obeťou stáva politický imidž generálov – ako Gromov, Makašov, Ačalov, Ruckov, Lebeď, Rochlin... O tom, že koncepcia môže byť dnes zosobnená množstvom akcieschopných a činných ľudí, ktoré sa nezúčastňujú verejnej politiky – nemajú „elitárni horenosi“ ani poňatia: Každý z ich radov chce mať vodcu, a keďže nemajú silného vodcu, tak každý „horenos“ smelo zápasí s domnelými bábkovými vodcami iných ideologických skupín. Po tejto “besiedke «KS»” prechádza k prognózam:

Z nášho pohľadu, hlúposť spočíva vo vyslovenej nádeji, že u «finančnej "elity" s prímesou všetkého ostatného» by mal vzniknúť „vnútorný konsenzus“ ohľadom problémov, „týkajúcich sa štátnej idey“.

Ide o to, že ruská finančná „elita“ na pozadí globálnej úžerníckej aristokracie, fungujúcej na osnove (vyššie spomenutej) biblickej doktríny globálneho finančného otrokárstva, je len úžernícka bagáž-podenka[50], bez plánov do budúcna. Dnes sa nabaliť a nehľadieť na nič – to je jej princíp, vďaka ktorému je na území Ruska práve ona lídrom v realizácii antinárodných ideí finančno-ekonomickej genocídy a likvidácii národných štátností v súlade s vyššie spomenutou doktrínou „Deuteronómia - Izaiáša“ globálnych úžerníckych „šéfov“.

Toto všetko sa už priamo vravelo S.Kurginjanovi ešte v roku 1990. Ak si to S.Kurginjan skutočne nepamätá, tak jeho psychika je postihnutá psychickým trockizmom; ak si to pamätá, potom je len predajný človek-agent, „intelektuálna“ persona psychického trockizmu. No bez ohľadu na to, či je psychickým trockistom, alebo len agentom a posluhovačom pánov psychického trockizmu, podstata jeho publikácií sa nemení: nesú sa v duchu psychického trockizmu.

Ak sa deje rozklad Ruska v súvislosti s koncepciou vyjadrenou v Biblií, v slobodomurárskych publikáciách, v nariadeniach Rady národnej bezpečnosti USA a v ďalších známych a menej známych dokumentoch, tak konsolidovaná vládna strana, vyjadrujúca v svojej politike štátne idey národov Ruska, môže vzniknúť nie na osnove „elitárnych“ ambícií všetkých vymenovaných aj nevymenovaných (S.Kurginjanom) skupín, ale iba na osnove alternatívnej koncepcie, odmietajúcej „elitárno“-otrokárske spoločenské zriadenie.

Všetci nositelia „elitárnych“ ambícií (bez ohľadu na ich vyhlásenia o vznešenosti Ruska a jeho globálnej misii) sú len ďalšou modifikáciou prastarej globálnej „elitárno“-otrokárskej doktríny. Tej, ktorá ráta so zničením všetkých národných i mnohonárodných štátností (a kultúr), behom procesu prechodu k jednotnej globálnej kozmopolitnej „elitárnej“ štátnosti, kde je Väčšine prichystaný osud pracujúceho dobytka – tvoriaceho doplnok k svojmu pracovnému miestu (podliehajúceho navyše zrušeniu, ak daný odbor nebude viac potrebný).

Posledné zmienené je nevyhnutnosť, nakoľko privedenie Väčšiny do idiotizmu systémom vzdelávania (a bez toho by davo-„elitarizmus“ nemohol existovať a fungovať) vylučuje možnosť efektívnej rekvalifikácie v procese štruktúrnych a technologických zmien v systéme výroby (v spoločnosti).

No ak niekto z tých, čo sa nazývajú „patriotmi“ dúfa, že jeho osobné „elitárne“ ambície a „elitárne“ ambície jemu podobných dokážu tomuto všetkému čeliť, potom by sa mal zamyslieť nad miestom a úlohou psychického trockizmu v jeho vnútri.