Avšak ukazuje sa, že činnosť S.Kurginjana neprebieha sama od seba, ale je len čiastkovým prípadom oveľa širšieho zámeru (nápadu, úmyslu), ktorý našie svoje vyjadrenie v prílohe „Nezávislých novín“ (Nezavisimoj Gazety) „NG - Scénare“ № 1, r.1998

Na prvej strane je článok M.V.Raca[51] “Scénar pre«NG-Scénare»”. Článok sa začína preambulou:

 «Ešte v štádiu plánov mi Vitalij Tretjakov rozprával o budúcich «NG-S», ktoré staval do opozície rôznym druhom «záverov». Nie správy o tom, čo už bolo, nie analýza udalostí, ale projektívna myseľ (nasmerovaná do budúcnosti) mala zapadnúť do osnovy novej prílohy «NG». Nie novinármi celého sveta tak milované „horúce fakty“ a senzácie, ale ich prvozdroj: rozličné zámery, koncepcie, programy, projekty, plány, scenáre (nevymenujeme celý tento dlhý rad). Zámer takmer geniálny, no musím sa priznať, že hĺbku a ťažkosti jeho realizácie som pritom podcenil».

Ďalej nasleduje «časť prvá: konceptuálna», v ktorej sa hovorí, že prvotný zámer ostal nerealizovaný, následkom čoho

 «rozvrat v hlavách, zjavný nedostatok projektívnej mysle sa zobrazuje všetkým záujemcom raz do mesiaca v «NG-S». Čím sú aj zaujímavé.

No každopádne si myslím, že neporovnateľne zaujímavejšie a dôležitejšie by bolo realizovať prvotný zámer. Nielen v záujme profesionálnej žurnalistiky (veď podobných vydaní nieto nielen v Rusku, ale zdá sa, že ani nikde vo svete), ale tiež v záujme nášho formujúceho sa občianskeho spoločenstva a tiež štátu, želajúceho stať sa právnym (nie je tak?) a trhového hospodárstva, ak ho chceme vidieť civilizované».

Ak sa pozrieme na podstatu tohto textu, tak reč v ňom ide:

7*          O konceptuálnej moci, ako o moci určitých koncepcií nad spoločnosťou a spolu s nimi plodených scenárov na realizáciu cieľov každej z nich;

8*          A tiež o konceptuálnej moci, ako o moci tej skupiny spoločnosti, ktorá vypracováva a koriguje koncepcie života spoločnosti a scenáre realizácie koncepcií – v hraniciach ktorých účinkujú aj všetky ostatné typy moci (z piatich známych), vrátane „4-tej moci“ - Médií.

V jednom z posledných odstavcov článku Marka Raca sa píše:

Tento článok Marka Raca v rovnakom čísle «NG-S» sprevádza ešte jeden článok s rovnakou tematikou pod názvom “O životnom cykle plánov premien. Od«NG-Scenárov» do scenárov stabilného rozvoja ľudstva”a podpisom nejakého Marka Vladimírova, o ktorom sa nič nehovorí na rozdiel od M.Raca. O Markovi Vladimirovičovi Racovi, je daná poznámka pod čiarou, a keďže gramatické formy mena po otcovi  „Vladimirov“ a „Vladimirovič“ v ruskom jazyku niekedy poukazovali na jedného a toho istého otca, nie je vylúčené, že oba články v skutočnosti vyšli z pera M.Raca. V každom prípade sa navzájom tak veľmi dobre dopĺňajú, že budia dojem, že boli napísané tým istým človekom alebo kolektívom autorov.

Po povrchnom oboznámení sa s nimi, je možné si predstaviť, že Ruská inteligencia sa predsa len nakoniec obrátila k problematike skutočného riadenia spoločnosti a začala hovoriť (hoci aj poslepiačky nahmatávajúc novú terminológiu) o organizácií samoriadenia spoločnosti a riadenia štátu podľa žrečeskej schémy riadenia prediktor-korektor (prorok-opravár: prognosticko-analytická«projektívna myseľ» — porovnanie «projektu» s realitou po uplynutí istého času — korekcia «projektívnej mysle», ak hovoriť terminológiou článku M.Raca).

Pri dôslednom oboznámení sa vyjasňuje, že tomu tak nie je. V skutočnosti sa ukazuje, že tu staroveký psychický trockizmus imituje svoju oddanosť plánu realizovať skutočnú vládu ľudu v schéme prediktor-korektor. Bez ohľadu či to Markovia Vladimiroviči a redakcia «NG» chápu alebo nie, v skutočnosti neorganizujú realizáciu konceptuálnej moci v spoločnosti, ale iba imitáciu tejto činnosti s cieľom utopiť vo vlne imitácií reálny proces budovania konceptuálnej moci spoločnosti v Rusku.

Táto imitátorská márnosť sa nepriamo prejavuje v tom, že autor sa nepokúša nahmatať nejakú presnú terminológiu k tomu, aby v jej jazyku hovoril o tom, o čom všetci po celé stáročia z rôznych príčin mlčali: O spoločenskom fenoméne konceptuálnej moci (vo vyššie uvedenom zmysle tohto termínu) a jej mieste v živote národných spoločenstiev a ľudstva v celom; jasne sa vyhýba nespornej súvzťažnosti reálneho javu ako takého (z jednej strany) a termínov (z druhej strany).

Zjavné úsilie vyhnúť sa konkrétnosti a presnosti v problematike konceptuálnej moci v spoločnosti i nad spoločnosťou sa najvýraznejšie prejavuje v nasledujúcom odstavci:

Tento odstavec je sám osebe obrazom vysokokvalitného „vodenia za nos“. Ide o to, že ak sa pozrieme na „právny rámec“ (zákonodárstvo) z konceptuálneho pohľadu, tak toto zákonodárstvo je jasne určenou hranicou, na ktorej sa jedna koncepcia (systému života) civilizácie chráni od iných s ňou nezlučiteľných koncepcií (systémov života) tej istej civilizácie.

To znamená, že M.Rac si svoju koncepciu už dávno vybral: či sa rozhodol podvedome, a či vedome a potichu, to nemá pre jeho čitateľov žiadny osobitý význam. Navyše aktuálna koncepcia je v tomto kontexte vykresľovaná spoločnosti v tichosti – medzi riadkami ako bezalternatívna. Ak je hlavným cieľom udržanie vedomého alebo podvedomo-automatického názoru o jej bezalternatívnosti spoločnosťou, tak pochopiteľne ani nebude predmetom posudzovania a porovnávania (jej samej) s inými možnými koncepciami: v lepšom  prípade — preto, aby sa (týmito posúdeniami) nestrácal čas pri realizácií už dávno a potichu prijatej koncepcie (pánmi „Rac-ov“); v horšom prípade — koncepcia je ohavnosť, a aby sa to dalo zakryť, M.Racom navrhované posúdenia spôsobov realizácie konkrétnych detailov koncepcie treba vykonávať v rámci vypracovaného v nej práva – noriem zákonnosti.

Pri tom je neprípustné, aby niekto vyhodnotil všetky vyhlásenia aj zamlčania tejto koncepcie a vyniesol voči nej konkrétny verdikt, čím by splodil novú alternatívu k tejto koncepcií alebo podporil jednu z predchádzajúcich alternatív (systematicky zamlčovaných urečnenými „Racami“ v priebehu historicky dosť dlhého obdobia).